Na dráte Vlastina Kunická Svátková
utorok, februára 13, 2018
Určite poznáte tú reklamu šťastnej rodiny na slovenskú banku. Krásnu mamičku v nej hrá Vlastina Kounická Svátková. Rodená Slovenka, známa herečka žijúca v Čechách, milujúca manželka a úžasná mama troch synov. Jej rodinné šťastie nenastalo lusknutím prsta. Vybojovala si ho tým, aká je. Tým, že začala mať rada samú seba a začala si veriť.
A aká je Vlastina? Vyložte si nohy na stôl, nalejte si víno a pokecajte si spolu s nami.
Vlastina odkiaľ pochádzaš? Ty si vlastne "českoslovenka," že?
- Áno, som pomixovaná a to mi dodáva pocit spolupatričnosti a súcitu ako so Slovákmi, tak aj s Čechmi. Ako napríklad teraz aktuálne, som nervózna z toho, že voľby na prezidenta ČR znova vyhral Miloš Zeman. Katastrofálny prezident.
Mamina je Slovenka, narodila sa v Piešťanoch, otec z Moravy. Celé svoje detstvo a dospievanie som vyrastala v Myjave, študovala som v Bratislave a Trnave, ale žijem už pár rokov v Prahe. Každopádne som schopná sa prispôsobiť čomukoľvek a pracujem na Slovensku aj v Čechách, lebo nemám problém prejsť plynule do rodného jazyka, alebo rozprávať česky bez prízvuku.
Vyštudovala si masmediálnu komunikáciu, bola si redaktorkou v rôznych magazínoch. Okúsila si aj prácu modelky. Ako si sa dostala k herectvu?
- Nikdy som nepoužila prirovnanie "ako slepí k husliam", ale teraz sa mi to tak hodí! Čím som staršia, tým viac vnímam cestu, ktorou som musela ísť, aby som pochopila, kto som, a naučila sa v živote fungovať. A herectvo mi pomohlo pracovať s mojou trémou, introvertnou povahou, sebavedomím. Dostala som sa k tomu preto, že som mala. Ani som sa o to nemusela nijako pokúšať, nikde tlačiť na pílu, nemodlila som sa každý deň pred spaním: "Prosím, nech som herečka!. Bola som v správny čas na správnom mieste a vyhrala svoj prvý casting, na ktorý ma niekto zavolal.
Prvýkrát si sa stala mamou, keď si mala 25 rokov (narodil sa Adam) a druhýkrát ako 29 ročná (porodila si Kryštofa). Išlo to všetko jednoducho? Tie prebdené noci, plienky, dojčenie?
- Všetko, čo bolo náročné, si už nepamätám, zostalo mi v spomienkach len to úžasné. Mám takú vytesňovaciu schopnosť, zrejme, aby som prežila. Mám pocit, že som pre materstvo stvorená, tým ale nechcem povedať, že som dokonalá matka. Myslím tým, že som netrpela nevoľnosťami v tehotenstve, netrpela som popôrodnými depresiami ani pocitmi zúfalstva, že si neviem s dieťaťom rady. Proste to všetko išlo samo, intuitívne, srdcom. Mlieka som mala vždy pre celú pôrodnicu a svoje deti bezpodmienečne milovala a milujem. A keď máte v sebe dosť lásky, dá sa zvládnuť úplne všetko.
Nedávno si prehovorila verejne o tvojom probléme s bulímiou. Dnes je zo všadiaľ na ženy a taktiež matky, obrovský tlak. Byť štíhla a dokonalá je in. Už z pôrodnice máme vychádzať s plochým bruchom, akoby sme ani nerodili. Vnímaš to rovnako? Veľký úspech u žien mala tvoja fotka s nedokonalou postavou po pôrode. Si skvelá!
- Ďakujem. Ale my všetky, sme skvelé, pokiaľ si to dovolíme. A nedovolíme nikomu, aby nám kázal niečo o dokonalom tele, tlačil na nás nejakým príkladom, ako má vyzerať ideálna žena. Je to ťažké. Máloktorá nás má zdravé sebavedomie a dokáže nad kritikou mávnuť rukou. Ale život je aj o tom, učiť sa nájsť to naše stratené sebavedomie a povedať: dosť! Prijať sa s telom, ktoré nám bolo dané. A každé telo má svoje limity. Najmä v kritickom období dospievania alebo po pôrode, kedy sa musíme s naším telom spojiť, poďakovať mu, vážiť si ho, starať sa oň, neubližovať mu, počúvať, čo potrebuje, čo mu chýba. A keď vaše telo potrebuje po pôrode rok odpočívať, ležať, keď spí vaše dieťa, tak je to v poriadku. Kam myslíte, že sa ženie žena, ktorá sa vyfotí mesiac po pôrode pred zrkadlom, ako je už na svojej predpôrodnej váhe? Čo jej chýba? Čo potrebuje počuť? Jedno jediné: pochvalu a uznanie.
Prešla si si aj rozvodom. To, že to bolo náročné obdobie si nemusíme ani hovoriť. Ako to zvládali synovia? Ako sa na to pozeráš s odstupom času?
- Bola to nevyhnutná skúsenosť, ktorou som si musela prejsť. Celé to manželstvo bola jedna veľká skúška, učenie sa, ale učila som sa iba to, na čo som bola v rámci svojej duševnej zrelosti a uvedomenia pripravená. A moje uvedomenie nebolo nič moc. Je krásne porovnať svoje prvé a druhé manželstvo. Oboch mužov som si vybrala, takže nemôžem dávať vinu nikomu inému. Je to len o tom, že už som o 10 rokov staršia a reagujem na rovnaké podnety inak. Viac si uvedomujem, prečo reagujem tak ako reagujem, čo ma zraňuje, od čoho utekám, pred čím zakrývam oči. Uvedomujem si vlastné pocity zranitelnejšie, viac sa v sebe vyznám. A tiež viem, že sama pred sebou neuniknem. Nič dokonalé neexistuje. Ani ja, ani muž, ani vzťah. Cieľom je vydržať čo najviac v kľude, nenechať sa vtiahnúť do kolotoča zranení, a vnímať, čo za tými zraneniami je. Všetci si nesieme na bedrách nejaké strachy, bolesti. Schovávame ich za masky aroganie alebo bezcitnej neohroziteľnosti. Ale strach máme občas úplne všetci...Synovia to zvládli. Vždy som k nim bola otvorená a úprimná. A v jeden moment musíte na prvé miesto postaviť seba, aby ste bola schopná sa zasa smiať a radovať. Lebo toto chcú vaše deti zo všetkého najviac.
Vlastina si dôkazom toho, že aj do ženy s dvomi deťmi, sa môže muž zamilovať a povedať jej svoje áno. Tvoj manžel (Jiří Kounický) do toho šiel. Je to hrdina! Nemá náhodou aj brata? (smiech)
- Brata má. Ale ženatého. A pozor: väčšinou je každý súrodenec úplne iný!!! Každopádne hrdina je. Tiež mu to trvalo, než sa vedome rozhodol, že do toho chcel ísť, aj keď mám dve deti a za chrbtom bývalého manžela, s ktorým to nebude jednoduché. Tak ako skoro s každým ex, s ktorým máme deti. A aj môj muž má dcéru z prvého vzťahu. Ani pre mňa to nebolo jednoduché. Doteraz som bola v našej rodine jediná žena a zrazu sme sa tu ocitli dve, jedna zavesená na Jirkovi na jednej strane, druhá na druhej. Ale sú aj iní hrdinovia. Muži, čo sa neboja. Čo neutekajú z boja. Nebalia kufre pri prvom konflikte. Pri prvej tažkej situácii. Vlastne, nebalia kufre pri žiadnej ťažkej situácii. Lebo láska je vedomé rozhodnutie, zostať, keď nás ten druhý potrebuje. A takí muži okolo nás sú. Len ich väčšinou nevidíme, aj keď stoja vedľa nás.
Plod vašej lásky sa volá Matyáš. Bolo tretie tehotenstvo v niečom iné, ako tie pred ním?
- Bolo dosť podobné, lebo som ich matkou ja. :) Takže som bola taká citlivá, stále som potrebovala mať muža nablízku, zaspávať v jeho objatí. Cítila som sa ako malé dievčatko, ktoré potrebuje cítiť oporu, istotu, strašne veľa lásky. A ešte som si to aj dovolila. Nehrala som hrdinku, ktorá je v pohode a tajne plače do vankúša, keď sa nikto nepozerá. Nahlas som popisovala, čo sa vo mne deje, že mi je smutno, že mi je na prd, že sa mi chce plakať a neviem prečo. Ale je pravda, že na rozdiel od tých prvých dvoch tehotenstviev, som teraz viac odpočívala, viac jedla, viac si dovolila, menej na seba tlačila.
Ako sa úlohy starších bratov zhostili Adam a Kryštof?
- Úžasne. Ani raz nenaznačili nejaký pocit žiarlenia. Matyáš je taký ich mazlíček, ktorý sa im ešte aj navyše smeje. Vďačný divák, ktorý ich miluje a víska od radosti, keď ich vidí. Ideálne vekové rozloženie, zrejme. A možno aj to, že si doma ukazujeme lásku, obijmame sa, rozprávame o pocitoch.
Minulý rok ste sa ešte stihli aj presťahovať. Ako sa vám býva v dome?
- Predtým sme boli v mojom malom trojizbovom byte. Dvaja dospelí a 3 deti plus jeden na ceste!!! Nový dom sme hľadali rok a ešte tesne pred pôrodom sme nič nemali. Keď sme prišli na prehliadku tohto domu, začala som v ňom rodiť. Okamžite sme odišli do pôrodnice, kde sa pôrod zastavil a na druhý deň nás poslali domov. O týždeň sme sa na dom išli pozrieť znovu a to už som porodila. Berieme to tak, že nás syn si ho vybral a kúpili sme ho. Aj keď by ma v živote nanapadlo, že bude za Prahou, v malej obci, v obrovskom trojposchodovom dome a deti nastúpia do novej školy. Ešte pred rokom som bola rezolútne proti. Chcela som iba väčší byt kúsok od toho pôvodného. Ale že ma to vôbec ešte prekvapuje, že je všetko inak, ako si plánujeme..
Mať doma batoľa, prváka a škôlkára musí byť veľakrát veľmi zaujímavé. A zabudli sme ešte na manžela samozrejme. Samý testosterón (smiech). Ako vyzerá váš bežný, rodinný deň?
- Asi neexistuje úplne bežný deň, lebo skoro každý deň je iný. Muž bol dlho doma, teraz nastupuje na pol roka nonstop do práce a nebude doma skoro vôbec. Jeden víkend máme všetky štyri deti, ďalší víkend sme iba s najmenším. Jeden deň som doma, druhý deň točím, idem do centra a vraciam sa úplne hotová, vyčerpaná, unavená. Pravidelný režim je niečo, čomu sa úspešne celý život vyhýbam, ale je to presne to, čo mi ešte chýba, aby som sa naučila oddychovať, plynúť pomaly. Takže sa to idem teraz aktuálne učiť.
Si dosť aktívna na instagrame. Ženám sa páčia tvoje fotky a najmä to, čo a ako píšeš. Aj my dve ťa máme veľmi rady. Pre mnohé z nás si veľkou inšpiráciou. Baví ťa tento sociálny svet?
- Baví ma, lebo je to silný nástroj, ktorý môže mnohé zmeniť. V dobrom aj zlom. Nastavuje nám zrkadlo, len málokedy sa v ňom vidíme také, aké sme. Baví ma bordiť idei dokonalosti, predstavi o tom, ako by mala žena vyzerať a rozmýšlať. Cítim, že je načase z toho všetkého vystúpiť a nahlas kričať: ženy, z čoho myslíte, že máte tie depky? Z toho, že sledujete "dokonalé" životy iných žien, ktoré sa na fotkách tvária šťastne a zamilovane, ale pritom v skutočnosti sú nešťastné a so svojim mužom sa každý deň iba hádajú. Bojujme za pravdu. Bojujme za to, kto naozaj sme a nebojme sa to ukázať. Nedovoľme našim deťom trápiť sa, že majú málo lajkov, nedovoľme im vidieť vlastnú hodnotu v tom, že sa niekomu páči ich ofiltrovaná selfie fotka na instagrame.
Zajtra je Valentín. Oslavuješ vôbec tento sviatok všetkých zamilovaných?
- Neoslavujem. Každý deň je pre mňa oslavou. Kedykoľvek mi napadne nejaká hovadina, že mám chuť oslavovať, že ideme na super večeru, že odídeme niekam na víkend, že si len tak kúpim kvety, pustím hudbu, zapálim sviečku a oslavujem.
Ak by si všetkým matkám mohla splniť tri želania, ktoré by to boli?
- 1. Začnú sa mať rady
- 2. Príjmu sa také aké sú
- 3. A všetko si to odpustia
Vlastina je presne taká, akú sme si ju predstavovali. Pokorná, vtipná, milá a nad vecou. Vie presne čo chce a hlavne čo nechce. Verí v to, že všetko čo sa nám v živote deje, má svoj zmysel a posúva nás ďalej. Láska je všade navôkol. Láska prináša ten najväčší dar v živote každej ženy. Je len na nás, či sa postavíme, alebo sa utopíme. Keď budeme šťastné a spokojné my, budú aj všetci okolo nás.
Foto: Miroslav Šmikmátor
Ďakujeme
0 komentárov